TRANSPLANTÁCIA II

>Zamyslime sa nad duchovnými dôsledkami, ktoré to často vyvoláva. Duša darcu sa náhle cíti byť pri odoberaní orgánu z tela (ktoré je vždy necitlivé, pretože musí byť rýchle) hrubo znásilňovaná a okrádaná a nemôže to vyjadriť. Prežíva veľmi silný odpor voči zaobchádzaniu so svojim telom a nemôže tomu zabrániť. Podstatou tohto odporu je najmä fakt, že jej existenciu nikto nezohľadňuje a pozornosť pozostalých je zameriavaná len na samotné telo. Takáto duša sa cíti ako zásobáreň orgánov a to ju nesmierne potupuje. V nejednom prípade dokonca ešte cíti telesnú bolesť. V zúfalom stave sa chce brániť, chce zakričať a zakázať takémuto zaobchádzaniu. Žiaľ, nedokáže uspieť, pretože medzi ňou a lekárskym týmom stojí hranica nevedomosti o duchovných následkoch transplantácie a duševnej existencii človeka po smrti ako takej. Aj duša tzv. dobrovoľného darcu je vždy bolestne zronená, trpko sklamaná.Zdroj: http://smilan.pise.cz/63-pravdivy-pohad-na-transplantaciu.html<

>

25cm" align="justify">

Druhou možnosťou odobratia orgánu z tela je tzv. dobrovoľné darcovstvo, kedy sa zdravý človek, rozhodne nechať si vyoperovať orgán zo svojho plne funkčného zdravého tela. Samozrejme, vopred musia byť splnené objektívne kritériá darcovstva. Všeobecne sa to považuje za akt nesmierne lásky. Jeho následky sú však tiež veľmi škodlivé. Prečo?
Zdroj: http://smilan.pise.cz/63-pravdivy-pohad-na-transplantaciu.html<>Ak bol darca živý, vystavuje sa riziku, že bez plnohodnotného tela a zdravia nedokáže splniť svoje životné úlohy, ktoré si predsavzal naplniť; pre ktoré sa narodil. Ak by dokonca umrel predčasne, hoci len o jedinú hodinu, mohla by byť zodpovednosť za nesplnenie osudová. Zjednodušene povedané, každý človek žije principiálne pre svoju úlohu a musí ju naplniť. V tom ho nikto nedokáže nahradiť! Ak to nedokáže, zlyháva; žiadny sebaklam neplatí.
Zdroj: http://smilan.pise.cz/63-pravdivy-pohad-na-transplantaciu.html<=